Vznik jednotlivých iniciatív v sociálnom poľnohospodárstve sa dá sledovať do 60. rokov minulého storočia predovšetkým na západoeurópskom vidieku ako novú, hospodársky udržateľnú prax. Vzniká zdola, od farmárov, ktorých cieľom je rozvoj lokálneho priestoru a začlenenia širších sociálnych vrstiev do poľnohospodárskej produkcie. Vývoj sociálneho poľnohospodárstva je v každej z európskych krajín odlišný, hlavne kvôli histórii, kultúre, štruktúre ich sociálnej a zdravotnej starostlivosti, vzdelávacím inštitúciám atď. V Taliansku sa sociálne družstvá s podielom poľnohospodárskej práce objavili po uzavretí psychiatrických liečební v 80. rokoch 20. storočia, k ich rozvoju tiež prispelo vyvlastnenie poľnohospodárskej pôdy mafiánskym spolkom. V Nemecku bola situácia odlišná. Prvé sociálne inštitúcie tam vznikali na konci 19. storočia často s malými poľnohospodárskymi jednotkami pre zásobovanie vlastnej kuchyne. Tieto inštitúcie prirodzene prepájali integráciu ľudí závislých na sociálnej starostlivosti s ich prácou, jednalo sa o pracovnú terapiu. V 60. rokoch klesli ceny potravín z dôvodu globalizácie trhu s poľnohospodárskymi komoditami, a preto bolo mnoho týchto jednotiek uzavretých a ostatné boli transformované do chránených dielní. V 80. a 90. rokoch sa však situácia zmenila, vzrástlo povedomie o prírode a životnom prostredí, ľudia sa začali viac zaujímať o pôvod potravín a ekologické poľnohospodárstvo a predaj produktov ekologického poľnohospodárstva sa stal lukratívnym. Preto sa začali pôvodne zaniknuté poľnohospodárske jednotky postupne obnovovať. V Holandsku, Írsku a Veľkej Británii bolo mnoho prvých priekopníkov green care inšpirovaných antropozofiou Rudolfa Steinera a kresťanskými princípmi. V Slovinsku väčšina projektov začala v neskorých 90. rokoch, boli inšpirované a motivované inovačným potenciálom prepojenia sociálnej a poľnohospodárskej starostlivosti. Vo Francúzsku bol zrejmý vznik komunitných záhrad na okraji miest v sociálne problematických oblastiach a veľké množstvo pedagogických fariem. Sociálne poľnohospodárske iniciatívy väčšinou sprevádza podobný model rozvoja. Začínajú pionierskym štádiom, kedy sa sociálne poľnohospodárstvo odohráva na dobrovoľníckej báze vychádzajúcej zo silnej motivácie. Súkromné farmy vytvárajú svoje vlastné projekty a farmári vstupujú do systému na základe pocitu solidarity. Na tejto počiatočnej úrovni môžu farmári počítať len s malou odozvou a uznaním od obecnej spoločnosti. V tomto štádiu je Slovensko, Česká republika, ale napríklad i Slovinsko. Ďalšie štádium sa môže nazvať multifunkčné poľnohospodárstvo. Na tejto úrovni sa rozvíja profil sociálneho poľnohospodárstva, avšak stále chýba výrazná podpora z verejných finančných zdrojov, ktoré sa vzťahujú k zdravotníckemu alebo sociálnemu systému. Záujem prichádza hlavne od poľnohospodárov a lokálnych súkromných i verejných inštitúcií. Veľkú úlohu stále hrá odhodlanie farmárov. Na tejto úrovni je Flámsko, kde je sociálne poľnohospodárstvo podporované z oblasti pre rozvoj vidieka. Sociálne poľnohospodárstvo ako inkluzívny model, ako sa môže nazvať posledné štádium sociálneho poľnohospodárstva, tvorí veľký počet iniciatív uznaných verejnými inštitúciami i spoločnosťou. Sociálni poľnohospodári sú organizovaní v regionálnych a celoštátnych sieťach, zahrnutý je poľnohospodársky i sociálno-zdravotný systém. Na tejto úrovni je dnes Holandsko, Taliansko, Francúzsko. Je dôležité poznamenať, že takmer všetky iniciatívy majú v zárodku potrebu solidarity. Medzi hlavné dôvody priekopníkov sociálneho farmárčenia a malých rodinných fariem patrí tieto: túžba reagovať na potreby hlavne znevýhodnených skupín, nutnosť alternatívy k intenzifikácii poľnohospodárstva, prianie zdieľať život farmárskej rodiny s konkrétnou znevýhodnenou skupinou, prianie plniť ciele súvisiace so sociálnou spravodlivosťou a solidaritou ako súčasť osobnej / rodinnej / komunitnej voľby životného štýlu, prianie prevádzať (alternatívnu) odbornú prax na tomto poli, možnosť mať nové zdroje príjmov či prianie otvorenia miestnej komunite.
