sobota, júl 20

O vzťahoch a poľnohospodárstve

Poľnohospodárstvo je odvetvie zasahujúce do niekoľkých oblastí nášho života, ako napr. životné prostredie, stravovanie, zdravie, ekológia a pod. Vytvára a je závislé na obrovskom množstve vzťahov, z ktorých mnohé bežného človeka ani nenapadnú. To, že vo vyššie spomenutých oblastiach nie je všetko v poriadku však dnes aj bežný človek vníma. Pre následné obdobie je veľkou úlohou, ak nie povinnosťou, ako pre poľnohospodárov, tak aj ostatných ľudí ako konzumentov robiť všetko preto, aby sa uzdravil čo najväčší počet týchto vzťahov. Na to aby sa tak stalo, hľadajme systémy, ktoré vytvárajú symbiózu na našich poliach a v záhradách, symbiózu v našej ekonomike, symbiózu v našej vláde.

Skúsme trochu popremýšľať o vzťahoch v našich životoch. Ak so svojimi priateľmi, susedmi a rodinou vychádzame dobre, sme šťastní. Ak žijeme v harmonickom partnerskom vzťahu, prejaví sa to na našej pohode, na pracovných výsledkoch a v živote sa nám darí. Ak sú naše telesné orgány v správnom vzťahu a každý má možnosť vykonávať svoju funkciu naplno, cítime sa silní a zdraví. Nefunkčnosť jedinej bunky v našom tele môže spôsobiť rakovinu. Pri zlyhaní komunikácie dvoch ľudí nastáva boj. Ak sa zhoršia vzťahy medzi národmi, vznikajú vojny. Ak je nejaký živočíšny druh ohrozený alebo nastane jeho vyhynutie, narúšajú sa celé ekosystémy. Naše telá, priatelia, rodiny, mestá, štáty a planéta sú sieťou navzájom popretkávaných vzťahov.

Vzťah k Zemi

Poľnohospodárstvo, aké dnes poznáme v jeho najrozšírenejšej podobe výraznou mierou prispelo k tomu, že z ľudí urobilo nepriateľov Zeme. Pozrime sa teda na to, prečo sa tak stalo a čo môžeme urobiť preto, aby sa náš vzájomný vzťah so Zemou uzdravil.
Pri prechádzke lesom vnímame ako prvé stromy. Ďalej tu nájdeme mach, huby, lišajníky a papradie, kamene a popadané drevo na zemi. Zem pokrytú kobercom suchých listov a rozmanitých nízko rastúcich byliniek, do ktorého sa príjemne zabárajú naše nohy. Spevavé vtáky trepotajúce krídlami z konára na konár, kŕmiace sa hmyzom a bobuľami, zatiaľ čo prostredie spríjemňujú svojim spevom. Vodu prameniacu na kopcoch a zhromažďujúcu sa v nížinách, tvoriacu rieky a potoky. A predovšetkým je to slnko prenikajúce cez záves konárov ako sprcha svetla. Ale najpodstatnejšia a nie tak viditeľná vec v tomto lese možno uniká našim zmyslom. Niečo, čo sa väčšinou považuje za samozrejmosť. Sú to vzťahy. Nie je nič dôležitejšie. Les je vlastne veľká divoká a sebestačná záhrada, žijúca vlastným životom bez potreby pravidelnej údržby človekom. Za to môže vďačiť dobrým, vyrovnaným vzťahom medzi jeho živočíšnou, rastlinnou a ďalšou súčasťou. Pre ilustráciu uveďme pár príkladov. Mnohých, ako prvý napadne vzťah medzi kvetom a včelou, ktorá z neho zbiera nektár pre svoju obživu a zároveň opeľovaním pomáha kvetu v rozmnožovaní. Je to vzťah pre nás tak bežný, že keď myslíme na včelu v jednom obraze máme hneď aj kvet. Tento úkon včely však má svoje ďalšie následky a vytvára ďalšie vzťahy, pre nás už nie tak viditeľné.

Ak včela opelí kvet maliny, vyrastie plod maliny, ktorú zje vták. Vták po jedle odletí do vzdialenosti, kde táto malina nerastie. Tam však semenami vo svojich výkaloch pomôže tejto maline rásť tiež. Vysmädnutý vták sa zastaví napiť sa v blízkom potoku, ktorý je výsledkom vzťahu medzi vodou a horami. Voda spadnutá z oblohy sa zhromažďuje na zemi a následne sa zlieva zo svahov. Pod nimi vytvára potoky, rieky, jazerá, moria či oceány. Voda uhasí smäd aj malinám, a tie svojimi listami zadržiavajú vlhkosť v krajine a koreňmi pôdu, ktorá sa neodplaví. Odparená vlhkosť sa tak dostáva späť na oblohu a dostávame sa tak k životodarnému kolobehu. Malina, včela, vták, potok, kopec, vytvárajú sieť vzťahov vytvárajúcich jedno telo: les, prírodu, Zem. Tieto pozitívne život udržujúce vzťahy prebiehajú len tým, že tieto bytosti žijú svoj prirodzený život. Je to dokonalý harmonický systém. Nevymyslený a neriadený človekom. Nepotrebuje žiadnu údržbu a žiadne umelé zásahy.

Čo sa však deje v krajine s narušenými vzťahmi? Ak za pozrieme po našej krajine a zameriame sa na veľké polia a čo na nich rastie, uvidíme hlavne monokultúry, čiže jeden druh plodiny vysadený na obrovskom území. Je to pár najvýnosnejších plodín, v dnešnej dobe obilniny, kukurica, repka a slnečnica, ktoré úplne ovládli naše polia. Treba podotknúť, že nie všetky tieto plodiny sa pestujú aby nás nakŕmili. (Niektoré obilniny a olejniny sa pestujú kvôli poberaniu dotácií na výrobu biopalív.) Skúsme identifikovať vzťahy na týchto miestach. Okrem plodiny na takomto mieste môžeme stretnúť ešte traktor, kombajn či iný stroj. Na to, aby sa na poli udržala monokultúra, plodina bez iných konkurenčných rastlín (nepoužívam slovo
„burina“) a bez živočíchov, ktorým plodina chutí (nepoužívam slovo „škodcov“) musí traktor na pole aplikovať pesticídy, čiže chémiu, ktorá ich otrávi. Ten istý traktor už na jar musel pole zorať a plodiny vysadiť. Musel tiež aplikovať potrebné živiny pre plodinu a pri zbere úrody tento traktor bude tiež. Tento človekom vybudovaný vzťah traktora a plodiny má niekoľko problémov. Krajina, kde prebieha tento proces, nemôže existovať bez trvalých vstupov, ako hlavne fosílne palivá (nafta, umelé hnojivá, pesticídy a pod.). Podľa výskumov je poľnohospodárstvo najväčším znečisťovateľom vodných tokov. Pestovanie týchto komerčných rastlín postúpilo už aj na svahy, čo zapríčiňuje eróziu pôdy. Ich vysoký podiel tiež nemôže rešpektovať pravidlá správneho striedania plodín. Pestovanie monokultúr vyžaduje mnoho práce. Ak chceme podporovať rast len jednej plodiny, musí naša práca obsiahnuť všetko pre prospech jej okolia. Práca, ktorú kedysi robili včely a vtáky musíme v tomto prípade zastúpiť my. Je tu teda krajina, ktorej prospech závisí od vzťahu plodiny a poľnohospodára. Niekde je to aj vzťah zvieraťa a poľnohospodára, ktorý často krát vo veľkochovoch tiež nie je v poriadku. Túto tému však v článku kvôli rozsahu obídeme. A čo plodiny, ktoré nie sú pre tieto veľké podniky finančne zaujímavé? Tie vo veľkom dovážame a to sú ďalšie zbytočné fosílne palivá.

Rozsiahla industrializácia doviedla poľnohospodárstvo k výraznému zvýšeniu produktivity a racionalizácie. Zvýšenie celosvetovej poľnohospodárskej produkcie prekonalo rast obyvateľstva. Podľa rôznych odhadov by súčasná poľnohospodárska výroba mohla zásobovať 10 až 14 miliárd ľudí, ak by bola použitá výlučne a čo najefektívnejšie pre potreby stravovania ľudí. Jednostranné zameranie sa na produktivitu priemyselného poľnohospodárstva využíva dostupné prírodné zdroje našej planéty v neudržateľnom rozsahu. Táto stratégia nahrádzajúca ľudskú prácu poľnohospodárskymi strojmi, agrochemikáliami a fosílnou energiou je pravým opakom toho, čo si doba klimatických zmien, znižovania zásob ropy a nadmerne využívaných prírodných zdrojov vyžaduje. Prehnali sme to konceptom výroby obrovských množstiev mäsa a poľnohospodárskych komodít vo vysoko racionalizovaných monokultúrach niekoľkých štandardizovaných vysokokvalitných odrôd plodín, ktoré sa potom spracúvajú na výrobky predávané v supermarketoch. Priemyselné poľnohospodárstvo spotrebováva veľké množstvo pesticídov, minerálnych hnojív, energie a sladkovodných zdrojov a vytvára veľké objemy emisií skleníkových plynov.

„Zatiaľ čo priemyselné výrobné systémy prinášajú veľké objemy poľnohospodárskych komodít s relatívne malým množstvom práce, sú často nákladné z hľadiska ľudského zdravia, majú ďalšie negatívne environmentálne vplyvy a často sú neefektívne z hľadiska spotreby energie. Odtekanie a priesak syntetických hnojív a koncentrovaných zdrojov živočíšneho odpadu poškodzujú podzemné vrstvy, rieky, jazerá a dokonca aj oceány – s nákladnými vplyvmi na kvalitu pitnej vody, biotopy rýb, bezpečnosť potravín z vody a rekreačnej vybavenosti.“

Výskum Svetovej banky a OSN – IAASTD (International Assessment of Agricultural Knowledge, Science and Technology for Development)

Nuž ale poľnohospodárstvo kvôli strave potrebujeme, či sa nám to páči alebo nie. Na to, aby sme sa mohli vrátiť do obdobia lovcov a zberačov, je naša populácia už príliš veľká. Sme teda vo väčšine odkázaní na poľnohospodárstvo s nezdravými vzťahmi, zaťažujúce krajinu a naše zdravie. Je otázne, dokedy nás táto podoba poľnohospodárstva ešte bude schopná nakŕmiť. Ako by sa teda poľnohospodárstvo mohlo priblížiť k zdravím, dobre fungujúcim vzťahom? V prvom rade je potrebné obrátiť pozornosť od snahy dosahovať čo najvyššie výnosy, k snahe čo najviac znižovať vstupy. Pôda na týchto obrovských poliach je už tak vyčerpaná, neživá, poznačená eróziou, že je otázne, ako dlho ešte bude slúžiť svojmu účelu. Taká pôda potrebuje rekultiváciu vzťahov na nej medzi ľuďmi, rastlinami, živočíchmi, vodou, strojmi atď. Musíme sa vrátiť k zdravšiemu vzťahu so zemou a prestať s jej znásilňovaním a pretváraním do neprirodzenej podoby. Je možné aj v poľnohospodárstve navrhovať systémy, ktoré sa aspoň sčasti približujú k systému v lese, starajúcemu sa samého o seba, znižujúce záťaž s ich udržiavania a vytvárajúce zdravé vzťahy vo svojom okolí.

Ako by teda mohol vyzerať poľnohospodársky podnik so zdravými vzťahmi? Je to farma s rozmanitými plodinami, často zahrňujúca aj chov hospodárskych zvierat. Môže alebo nemusí byť ekologická, avšak zahŕňa postupy ako minimálne používanie pesticídov, striedanie plodín, kompostovanie a ďalšie postupy priaznivé pre prírodu. Zákazníkmi sú miestne reštaurácie, trhy, turisti, miestni obyvatelia. To sa dá dosiahnuť na malých farmách, ktoré sa zameriavajú na rozmanitosť. Môžu zaručiť formu zásobovania potravinami, ktorá je sociálne, ekonomicky a environmentálne udržateľná a je založená na pružných pestovateľských a distribučných systémoch.

Vzťah so zákazníkmi

Veľké poľnohospodárske podniky v mnohých prípadoch na svojich poliach pestujú plodiny, ktoré si spotrebiteľ kúpi až ako mäso alebo spracované potraviny, ktoré v mnohých prípadoch nie sú pre naše zdravie celkom prospešné. To však nie je chyba poľnohospodárov, ale len ich reakcia na dopyt. Na to, aby sa v tomto smere niečo zmenilo, je potrebné urobiť zmeny na vládnej úrovni, kde sa tvoria politiky, podmienky pre dotácie, na úrovni producentov potravín, ktorí vyrábajú to, čo jeme, a tiež na úrovni zákazníkov, ktorí rozhodujú tým, čo si kupujú.

Vedomým spotrebiteľom sa môžeme stať, ak budeme kupovať potraviny aspoň podľa troch základných kritérií. Tie, ktoré sú prospešné pre zdravie, ktoré sú z čo najbližšieho okolia a sú vyrábané spôsobom čo najšetrnejším k prírode. Predstavme si, že pri konzumácii potraviny máme jasnú predstavu v akom prostredí bola vyprodukovaná a spája sa nám s konkrétnymi osobami, ktoré ju pre nás vyprodukovali, a ktoré ju produkujú aj pre vlastnú obživu. Tento vzťah nám dáva záruku, že potravina bude kvalitná, zdravá a vôbec by nemusela podliehať mnohokrát zbytočným a nezmyselným kontrolám a legislatívnym predpisom. Na rozdiel od veľkých, skôr anonymných poľnohospodárskych podnikov nám tento vzťah môžu ponúknuť len malé miestne, rodinné farmy.

Vzťah s komunitou

Malí poľnohospodári okrem poskytovania potravín prinášajú ďalšie výhody komunitám vo svojom okolí. Overené príklady a názory odborníkov sa zhodujú v pozitívnych prínosoch miest, kde môže dieťa zasadiť semienko, vytiahnuť mrkvu zo zeme, nazbierať čerešne či sa tvárou v tvár stretnúť s prasaťom. Malá farma má predpoklady na to, aby sa stala zmysluplným miestom otvoreným pre verejnosť, ktoré hlavne deťom zhmotní predstavu o tom, odkiaľ je ich jedlo, kto ho produkuje a akým spôsobom. Veľké poľnohospodárske podniky však takéto osobné vzťahy s komunitami nie sú schopné vytvárať.

Komerčná kategória malých fariem by mala byť vysokou prioritou tvorcov politík, pretože sú základnou súčasťou udržateľného a inkluzívneho hospodárskeho rastu, ktorý môže posilniť potravinovú bezpečnosť a oživiť vidiecke oblasti. Zohráva tiež úlohu pri uľahčení diverzifikácie príjmu domácností v poľnohospodárstve podporou vytvárania pracovných miest a vzdelávacích a školiacich programov vo vidieckych oblastiach. Koncept sociálneho poľnohospodárstva, ktorý dokáže riešiť zamestnávanie znevýhodnených a ťažko zamestnateľných ľudí, ale aj ďalšie problémy na vidieku je aplikovateľný tiež len na takýchto malých farmách.

Vzťah k zdrojom

Samozrejme s tým, v akom stave je dnešné poľnohospodárstvo majú obrovský podiel vzťahy súvisiace s jeho financovaním, spôsobom nadobudnutia, vzťahom k svojmu vlastníctvu či dopytom. Vývoj v tomto smere zásadne poznačilo obdobie jeho transformácie, privatizácie a vstup do Európskej únie. Koncom 80-tych rokov to bol rýchly rozpad existujúcich družstiev, ktoré nedokázali efektívne reagovať na zmeny alebo boli likvidované zámerne za účelom privatizácie. Začiatkom 90-tych rokov sa štát snažil transformáciou a privatizáciou vytvoriť určitú agrárnu podnikateľskú vrstvu, ktorá by rýchle zmeny manažérsky zvládla. Proces divokej privatizácie a hromadného zániku existujúcich družstiev miesto ich postupnej transformácie tak zavinil zníženie poľnohospodárskej produkcie a pracovných miest, čím sa odcudzenie miestnych obyvateľov k pôde a práci v poľnohospodárstve ešte viac prehĺbilo. Mnohé zo vzniknutých podnikov svoje prírodné zdroje berú len ako nástroj pre čo najlepšie výnosy aj za cenu nie príliš šetrnú k prírode, s čo najväčšou industrializáciou pre využívanie čo najnižšieho počtu zamestnancov. Vzniklo tak duálne poľnohospodárstvo, kde na jednej strane pôsobí malé množstvo najväčších poľnohospodárskych podnikov na Slovensku a na druhej stredné a malé podniky. Samozrejme, že tieto dve strany majú v mnohých prípadov odlišné názory, potreby a požiadavky na ich činnosť.
Vstupom do Európskej únie sme sa museli začať riadiť určitými pravidlami a cenami, ktoré výrazne poznačili vývoj poľnohospodárstva u nás. Mnohé z týchto pravidiel často sledujú len krátkodobé makroekonomické ciele, ako sú nízke ceny potravín, ako aj geostrategické záujmy. Prevažne veľké poľnohospodárske podniky a veľké obchodné a spracovateľské spoločnosti profitujú z dotácií pre určité poľnohospodárske komodity, výrobcov, formy produkcie a vývozu. Priame a nepriame dotácie na celom svete majú výrazný vplyv na výrobné náklady a ceny poľnohospodárskych komodít. Rozdielna miera podpory poľnohospodárstva v jednotlivých krajinách, vysoká administratívna záťaž a nastavenie podmienok pri jej využívaní do značnej miery poznačuje jeho smerovanie. Súčasné nastavenie dotácií u nás motivuje mnohých vlastniť čo najviac hektárov pôdy bez snahy na nej niečo pestovať. Vznikla tak skupina poľnohospodárov, ktorí nesejú, neorú, pozemky len mulčujú a kosia. Malí poľnohospodári tým majú sťažený prístup aj k tej pôde, ktorá nie je obhospodarovaná.

Malý poľnohospodár už len tým, že na svojich pozemkoch pestuje potravu aj pre svoju rodinu, je zárukou, že o túto pôdu sa bude starať s rešpektom, vytvárať na nej zdravé vzťahy a produkovať zdravé potraviny. Nadobúdanie pôdy malých poľnohospodárov nie je motivované finančným ziskom z dotácií za čo najmenšiu prácu, ale chce túto pôdu poctivo využívať na to, aby uživil svoju rodinu a poskytoval svoje produkty okoliu.

Záver

Máme tu teda na jednej strane veľké poľnohospodárske podniky, ktoré vyprodukujú naraz veľké množstvo potravín za pomerne nízke ceny, avšak často krát znečisťujúce životné prostredie a na druhej strane malé farmy, s rozmanitými a zdravými potravinami, no možno v súčasnosti o niečo drahšími. Nezabúdajme však, že ceny potravín ovplyvňujú zákazníci a môžu to zmeniť.

Tento článok nie je mierený proti veľkým poľnohospodárskym podnikom, ale ako poukázanie na význam a hodnotu malých rodinných fariem. Vymenovať všetky pre a proti v jednom článku nie je možné. Je to príliš komplikovaná problematika s mnohými faktormi, ktoré sa niekedy zdajú byť protichodné. Každé z týchto foriem poľnohospodárstva tu nejaké miesto má, avšak malí farmári u nás ťahajú za kratší koniec a podmienky pre rozvoj malých fariem tu nie sú úplne ideálne. Je potrebné tieto formy zrovnoprávniť, ozdraviť ich vzájomný vzťah, pretože to niekedy vyzerá tak, že veľké podniky diskriminujú tých malých. Tu zmienené výzvy si vyžadujú tiež vytvoriť zatiaľ neexistujúcu spoločnú konštruktívnu diskusiu malých a veľkých podnikov a navrhnúť politiky, ktoré budú objektívne odrážať potreby oboch. Malé farmy môžu byť konkurencieschopné, ak budú mať prístup k úverom a vstupom, budú mať nástroje na riadenie klimatických rizík, budú schopné prepojiť sa s efektívnymi hodnotovými reťazcami a mať legitímnu ochranu proti komoditám dovážaným z krajín s oveľa vyššou úrovňou produktivity fariem. Aby boli tieto politiky efektívne, musia sa zamerať aj na budovanie kapacít na pomoc poľnohospodárom pri zlepšovaní ich výkonnosti, a vytváranie dobre riadených spoločných organizácií, ktoré môžu zvýšiť ich vyjednávaciu silu na trhu, riešiť logistiku či spoločné spracovateľské jednotky. Ďalšou veľkou výzvou pre národnú politiku je vychovávať novú generáciu so záujmom o poľnohospodárstvo a docieliť poľnohospodárskym profesiám spoločenské uznanie. Cieľom článku je teda prispieť do diskusie o potrebe rozvoja malých fariem a politík na ich podporu. Stratégie zamerané na malé rodinné farmy, ktoré môžu produkovať pre trhy, t.j. nad rámec životných potrieb, a byť prepojené s hodnotovými reťazcami majú prvoradý význam, a to zo sociálnych i ekonomických dôvodov.

Autor a foto:
Miloslav Kováč
Člen Výkonného výboru Vidieckej platformy
Predseda Občianskeho združenia Druživa

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.